Špeciálni pedagógovia

Pretože deti tieto situácie nedokážu primerane zvládnuť, riešia ich inak, po „svojom“, čo ale nebýva pre ich okolie prijateľné. Ide predovšetkým o :

1. únik – dieťa sa snaží pred svojimi problémami uniknúť, utiecť. Častý býva únik do chorôb /ráno pred cestou do školy ich bolí hlava, brucho /. Tento únik ale nemusí byť vedomý. Vedomý únik je, ak dieťa uteká zo školy alebo z domova. Menej nápadný býva únik do „vnútorného sveta“ dieťaťa, kedy dieťa uteká do svojho vysneného sveta, do snov a predstáv o tom, že je úspešné;
2. regresia – tento spôsob môžeme nazvať „krokom späť“ . Dieťa sa začne správať ako vekovo omnoho mladšie dieťa, akoby sa vracalo do doby, kedy ešte nároky na seba kladené zvládalo, niekedy aj týmto správaním akoby po dospelých dieťa vyžadovalo viac lásky a menej nárokov;
3. popieranie neúspechov alebo ich zľahčovanie – nebýva opäť vedomé, dieťa akoby si neúspech neuvedomovalo, „nevidí“, že sa mu niečo nepodarilo. Zľahčovanie neúspechov býva už vedomé, keď si dieťa uvedomuje prehru, ale berie ju na „ľahkú váhu“, nič si z nej navonok nerobí, neberie ju vážne, prípadne sa snaží zľahčovať úspechy ostatných detí napríklad tým, že to, čo ostatné deti dokázali, „nič nebolo“;
4. upútanie pozornosti – neúspešné dieťa sa snaží aspoň nejakým spôsobom uspieť, keďže nevie, akým spôsobom by to mohlo urobiť, lebo jeho silnejších stránok, ktorými by sa mohlo prejaviť nie je veľa, upútava pozornosť predvádzaním sa, provokovaním ostatných detí, rodičov a učiteľov.

 

Aby sme sa vyhli práve spomenutým reakciám detí, ktoré nevedia riešiť svoju situáciu, musíme žiakom podať pomocnú ruku a naučiť ich pracovať tak, aby úlohy zvládli.